Cirkevný zbor ECAV na Slovensku v Michalovciach

Teologický podnet k ochrane luteránskeho charakteru ECAV

Úvod

Tento podnet nie je namierený proti osobám, ani proti existencii cirkevného poriadku. Je otázkou svedomia a vernosti Písmu, Symbolickým knihám evanjelickej cirkvi a samotnému poslaniu cirkvi.

Východiskom je presvedčenie, že Kristus je hlavou cirkvi a že všetka cirkevná autorita je službou Kristovi, Jeho evanjeliu a Jeho ľudu.

Preto nemožno každé rozhodnutie cirkevného orgánu považovať za správne iba preto, že ho prijal orgán vyššieho stupňa. Cirkevná autorita je viazaná Božím slovom a jej cieľom musí byť budovanie cirkvi, čistota učenia a jednota vo viere.

1. Kristus je jedinou hlavou cirkvi

   Augsburské vyznanie VII definuje cirkev ako zhromaždenie, v ktorom sa čisto káže evanjelium a správne vysluhujú sviatosti. Pravá jednota cirkvi teda nespočíva v administratívnej poslušnosti, alev jednote evanjelia, viery a sviatostí. Z toho vyplýva základná zásada:

   Žiadny cirkevný orgán nemôže byť postavený nad Krista, Jeho Slovo a evanjelium.

2. Biskupská služba je službou, nie neobmedzenou vrchnosťou

   Augsburské vyznanie (AV) XXVIII hovorí, že moc biskupov podľa evanjelia spočíva v službe Slovaa sviatostí, v odpúšťaní a zadržiavaní hriechov a v posudzovaní učenia.

   Apológia XXVIII výslovne odmieta chápanie tejto moci ako tyranskej alebo kráľovskej. Biskupská moc nemá byť „nad zákonom“, ale je viazaná pevným príkazom a Božím Slovom. Preto platí:

   Biskup nemá autoritu preto, že je mocnejším človekom, ale preto, že mu bola zverená služba cirkvi.

   Ak sa výkon tejto služby začne podobať na mocenské riadenie, vzniká otázka, či sa služobná autorita nezmenila na autoritu vrchnostenskú.

3. Biskup ako prvý medzi rovnými

   Luteránske vyznanie nevyžaduje zrušenie cirkevného poriadku ani existencie biskupov. Apológia XIV dokonca vyjadruje želanie zachovať cirkevný poriadok a stupne cirkevnej správy, pokiaľ biskupi tolerujú a podporujú pravé učenie. To však nie je potvrdenie neobmedzenej hierarchickej moci. Úlohou biskupa je predovšetkým: chrániť čistotu učenia, napomáhať jednote, slúžiť cirkvi, dbať o službu Slova a sviatostí. Šmalkaldské články pritom stavajú nad všetkých Krista ako jedinú hlavu cirkvi. Preto prvenstvo biskupa nemožno chápať ako vlastníctvo alebo nadvládu nad ostatnými duchovnými a zbormi.

4. Jednota cirkvi nesmie byť zamieňaná s administratívnou poslušnosťou

   AV VII zakladá jednotu cirkvi na spoločnom evanjeliu a správnom vysluhovaní sviatostí. Jednota preto nemôže byť vytváraná predovšetkým strachom, personálnym nátlakom, finančnými sankciami, nútenou poslušnosťou voči vedeniu. Vonkajšie ticho ešte nemusí znamenať jednotu. Ak duchovní mlčia preto, že sa boja personálneho postihu, môže ísť iba o vonkajšiu poslušnosť, nie o jednotu vo viere a láske.

5. Farár je služobník Slova, nie nástroj administratívnej moci

   AV XIV učí, že nikto nemá verejne učiť alebo vysluhovať sviatosti bez riadneho povolania. Povolanie do služby preto nemožno redukovať na obyčajný pracovný pomer. Farár je povolaný do služby evanjelia. Ak je jeho služba používaná ako nástroj na donútenie CZ k určitému správaniu, vzniká vážna otázka, či sa služba Slova nezneužíva na iný účel.

6. Mimoriadne dôležité svedectvo Šmalkaldských článkov

   Šmalkaldské články hovoria o biskupoch: Ak by boli skutočnými biskupmi a venovali sa cirkvi a evanjeliu, bolo by možné im z lásky a kvôli jednote priznať právo ordinovať a potvrdzovať kazateľov. Nie však z nevyhnutnosti.

   Zásadná myšlienka: Cirkev nemá kvôli biskupom zostať bez služobníkov.

   Tento princíp je mimoriadne dôležitý pri každom mechanizme, ktorým sa služby farára používa ako prostriedok nátlaku na zbor. Ak má byť zbor pripravený o možnosť mať svojho farára preto, že nesplnil finančnú povinnosť, treba sa vážne pýtať: Nie je tým služba Slova použitá ako prostriedok ekonomického donútenia?

7. Finančné zabezpečenie cirkvi môže byť spoločnou vecou, ale otázka je spôsob vynucovania

   Nie je potrebné tvrdiť, že spoločné financovanie cirkvi je proti luteránskemu učeniu. Cirkev môže mať spoločné fondy, hospodárenie a pravidlá, ktoré slúžia dobrému poriadku. Samotná existencia FFZ preto nie je jadrom problému. Jadrom je spôsob, akým sa finančná povinnosť vynucuje.

   ECAV sama uvádza, že pri dlhodobom neplnení povinností prispievať do FFZ CZ stráca niektoré práva, medzi nimi napr. právo voliť si zb. farára. Toto je zásadný bod, pretože finančná povinnosť sa tým dostáva do priameho vzťahu k službe Slova.

8. Odporúčaná výška príspevku a záväzná povinnosť nie sú totožné

   Je možné CZ odporúčať, akým spôsobom majú prispievať na spoločné potreby cirkvi. Niečo iné je však tvrdiť: „Toto je odporúčaná miera solidarity“ a „Ak túto sumu nezaplatíte, použijeme cirkevnú moc na obmedzenie vašich práv vrátane práva zabezpečiť si službu farára“. Práve prechod od dobrovoľnej kresťanskej solidarity k donucovaciemu mechanizmu si vyžaduje osobitné teologické zdôvodnenie.

9. Duchovná moc nemá byť mocou donucovania

   AV XXVIII jasne rozlišuje medzi duchovnou mocou cirkvi a svetskou mocou. Duchovná moc má svoju autoritu v evanjeliu, Slove a sviatostiach. Biskupská jurisdikcia podľa vyznania zahŕňa posudzovanie učenia, odmietnutie učenia odporujúceho evanjeliu a cirkevnú disciplínu – bez ľudskej sily, jednoducho Slovom. Preto vzniká zásadná otázka: Je možné považovať ekonomický nátlak za výkon duchovnej autority podľa evanjelia?

10. Cirkevná disciplína nesmie byť zamenená s ekonomickým trestaním

    Ak sa farár disciplinárne rieši preto, že učí proti evanjeliu, ide o teologickú a cirkevnú otázku. Ak sa rieši zjavný hriech, ide o inú formu cirkevnej disciplíny. Ale ak sa duchovný alebo zbor dostane pod tlak preto, že odmietol finančný mechanizmus, treba presne vysvetliť:

    Aký je duchovný dôvod takéhoto postihu?

    Šmalkaldské články rozlišujú cirkevné tresty od svetských trestov. Cirkevná moc nesmie byť ľubovoľne používaná ako všeobecný donucovací nástroj.

11. Strach farárov je vážnym problémom pre slobodu služby Slova

    Ak duchovní mlčia nie preto, že sú presvedčení o správnosti určitého rozhodnutia, ale preto, že sa obávajú degradácie, premiestnenia, straty miesta, poškodenia svojej služby, potom vzniká vážna otázka slobody kresťanského svedomia. Farár nie je povolaný kázať podľa toho, čo si želá cirkevný predstaviteľ. Je viazaný Božím Slovom a vyznaním cirkvi. Preto nemožno zamieňať úctu k biskupovi s bezpodmienečnou poslušnosťou biskupovi.

12. Vieroučné otázky sa majú riešiť vieroučne

    ECAV má Vieroučný výbor, ktorého úlohou je zaoberať sa správnym vieroučným smerovaním, vieroučnými otázkami a porušovaním vieroučných zásad. Preto ak je spor skutočne sporom o učenie, prirodzenou cestou je: Písmo – Symbolické knihy – teologické posúdenie – rozhovor – napomenutie – prípadne cirkevná disciplína. A nie: nesúhlas – finančný tlak – personálny tlak – strach – mlčanie. Ak sa druhý mechanizmus používa namiesto prvého, vzniká vážny problém cirkevnej autority.

13. Ekonomický tlak môže poškodzovať práve tú jednotu, ktorú má vedenie chrániť

    Ak dôsledkom určitého spôsobu riadenia je strach duchovných, rozdelenie zborov, nedôvera voči vedeniu, potláčanie legitímnej kritiky, konflikt medzi zbormi a ústredím, potom nemožno jednoducho tvrdiť, že všetko slúži jednote. Jednota podľa AV VII je predovšetkým jednota v evanjeliu a sviatostiach. Jednota vytvorená strachom nie je tým istým ako jednota vytvorená pravdou, vierou a láskou.

14. Hrozba straty alebo zatvorenia kostola

    Ak sa CZ skutočne hrozí zatvorením kostola alebo odňatím možnosti jeho používania preto, že neplní finančnú povinnosť, ide o ešte závažnejší stupeň problému. Nech vedenie ECAV verejne uvedie presný právny a cirkevný základ, na základe ktorého môže byť CZ v dôsledku neplnenia finančnej povinnosti odobraté alebo obmedzené právo používať kostol.

15. Záverečná otázka vedeniu ECAV

    Preto žiadame odpoveď na tieto otázky:

    1. Kde v Písme je základ pre používanie finančnej povinnosti ako podmienky zachovania práva zboru voliť si svojho farára?
    2. Ktorý článok Symbolických kníh oprávňuje cirkevnú vrchnosť používať službu farára ako prostriedok ekonomického donútenia?
    3. Ako je takýto mechanizmus zlučiteľný so Šmalkaldskými článkami, podľa ktorých cirkev nemá kvôli biskupom zostať bez služobníkov?
    4. Ako sa odlišuje legitímna cirkevná disciplína od ekonomickej sankcie?
    5. Ak je biskup prvý medzi rovnými, na akom základe môže vykonávať moc, ktorá má faktické následky nadradenosti nad zbormi a ostatnými duchovnými?
    6. Ak je určitý spor vieroučný, prečo sa nerieši predovšetkým prostredníctvom Písma, Symbolických kníh a Vieroučného výboru?
    7. Aký mechanizmus zabezpečuje, aby farár mohol slobodne upozorniť na - podľa svojho svedomia - nesprávne konanie vedenia bez obavy z personálneho postihu?
    8. Ako sa zabezpečuje, aby finančná solidarita zostala službou cirkvi a nestala sa nástrojom mocenskej kontroly?
    9. Akým spôsobom má byť zachovaná samostatnosť a zodpovednosť miestneho CZ?
    10. Ako všetky uvedené postupy zodpovedajú slovám 1 Pt 5, 2-3, že tí, ktorí vedú Božie stádo, nemajú „panovať“ nad zverenými?

Záver:

Nejde o odmietnutie poriadku, spoločného hospodárenia ani biskupskej služby. Ide o otázku, ču sa cirkevný poriadok ešte nachádza v službe Kristovi, alebo či sa z neho stáva nástroj moci nad Kristovým ľudom.

Luteránska cirkev nepotrebuje menej poriadku preto, aby bola slobodná. Potrebuje však poriadok, ktorý je podriadený Božiemu Slovu, evanjeliu a Kristovi. Preto má byť biskup predovšetkým strážcom učenia, služobníkom jednoty a pastierom, nie pánom nad zbormi. A zbor nemá byť poslušný preto, že sa bojí. Má byť presvedčený Slovom.

Sola Scriptura,
Sola Gratia,
Sola Fide,
Solus Christus.